Dovolenka s dieťaťom v zahraničí. Potrebujem súhlas druhého rodiča?
Podľa zákona o rodine majú rodičovské práva a povinnosti obaja rodičia. Práva rodičov sú v zásade rovnaké (rodičia sú rovnoprávni). Potvdrzuje to aj čl. 4 Zákona o rodine:
“Rodičovské práva a povinnosti patria obom rodičom.”
Zákon rozlišuje v podstate dve kategórie rozhodnutí rodičov o starostlivosti o dieťa, a to veci bežné a veci podstatné. Pri bežných veciach (každodenných záležitostiach) môže každý rodič rozhodnúť aj sám, bez súhlasu toho druhého. Pri podstatných veciach je podľa § 35 Zákona o rodine potrebný súhlas druhého rodiča.
Podľa § 35 Zákona o rodine:
Ak sa rodičia nedohodnú o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností, najmä o vysťahovaní maloletého dieťaťa do cudziny, o správe majetku maloletého dieťaťa, o štátnom občianstve maloletého dieťaťa, o udelení súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a o príprave na budúce povolanie, rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd.
Na dovolenku s dieťaťom v zahraničí nie je súhlas potrebný. Má to ale háčik…
Za podstatnú vec týkajúcu sa maloletého dieťaťa považuje zákon napr. trvalé vysťahovanie sa dieťaťa do cudziny. Z toho vyplýva, že pokiaľ nejde o trvalé premiestnenie dieťaťa do cudziny, ale len o krátkodobý a hlavne dočasný pobyt v cudzine – napr. dovolenku, nejde o podstatnú vec týkajúcu sa starostlivosti o dieťa a súhlas druhého rodiča nie je potrebný. Neplatí to však absolútne.
Ak sa rodič rozhodne ísť s dieťaťom napr. na dvojtýždňovú dovolenku do zahraničia, nemusí si automaticky pýtať súhlas druhého rodiča, pretože podľa súdnej praxe je jeho právom rozhodnúť o tom, kde a akým spôsobom bude s dieťaťom tráviť čas a toto právo nemožno obmedzovať len na územie SR.
Potvrdzuje to napr. aj rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, sp.zn. 8CoP/237/2012, podľa ktorého:
“Súdna prax za uplynulých skoro 50 rokov určila, že za podstatné záležitosti sa vždy považuje vysťahovanie maloletého do cudziny, správa jeho majetku, štátne občianstvo maloletého dieťaťa, udelenie súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, príprava na budúce povolanie alebo zmena mena, či priezviska maloletého. Nevylučuje to však, že súd posúdi ako dôležitú otázku tiež inú otázku súvisiacu s maloletým. Pretože právo určiť miesto a spôsob trávenia času počas stretávania (súdom upraveného styku) je právom oprávnenej osoby, v tomto prípade otca maloletého, a toto miesto nemožno bezdôvodne obmedziť len na územie Slovenskej republiky, preto ani dovolenkový pobyt dieťaťa s otcom v cudzine nemožno bez ďalšie považovať za podstatnú otázku, v dôsledku čoho absentuje hmotnoprávna podmienka pre to, aby o vycestovaní maloletého dieťaťa za účelom dovolenky počas súdom upraveného styku mohol (mal) rozhodovať súd. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že ani matka dieťaťa nie je obmedzovaná pri výbere dovolenky a nezisťuje názor otca, či s výberom dovolenky, ktorú strávi s dieťaťom, otec súhlasí, a ani mu neoznamuje miesto pobytu dieťaťa počas prázdnin (cez víkendy), ktoré eventuálne trávi dieťa mimo miesta svojho obvyklého pobytu. Rodičia sú pri výkone svojich práv a povinností zásadne rovnoprávni a určenie miesta, spôsobu trávenia času rodiča s dieťaťom viazaný na súhlas druhého rodiča, by bolo voči rodičovi, ktorému nebolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti, diskriminujúce, pretože ak je oprávnený rodič schopný sa o svoje dieťa riadne postarať po celú dobu stretávania a má na to vytvorené všetky podmienky, potom niet žiadneho zákonného dôvodu na to, aby bol tento styk akokoľvek obmedzovaný. Akékoľvek (aj oprávnené) výhrady jedného rodiča voči druhému rodičovi, ktoré sa týkajú jeho postoja ako partnera (bývalého partnera) nemôžu byť dôvodom na zásah do styku s dieťaťom.”
Na druhej strane však dovolenka nesmie zasahovať do času, kedy má právo byť, napr. podľa rozhodnutia súdu, s dieťaťom druhý rodič.
Ak je teda dieťa napr. zverené do starostlivosti jednému rodičovi a druhý má právo styku, prípadne ide o striedavú starostlivosť rodičov môže rodič dieťa v rámci „svojho“ času vziať dieťa na dovolenku, a to aj do zahraničia, bez súhlasu druhého rodiča.
Ak by sa však čas dovolenky, čo i len 1 deň prekrýval, s časom, kedy má právo byť s dieťaťom druhý rodič, musí s tým tento rodič súhlasiť. Súhlas by sa samozrejme vyžadoval len na tie dni dovolenky, ktoré sa prekrývajú s právom styku druhého rodiča.
Je potrebné dodať, že aj keď druhý rodič súhlas za istých okolností nemusí udeliť, stále má právo vedieť kde sa jeho dieťa nachádza. Toto právo mu vyplýva z § 24 ods. 6 Zákona o rodine (právo na informovanie sa o maloletom dieťati).
Podľa § 24 ods. 6 Zákona o rodine:
Súd pri rozhodovaní o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov dbá na právo toho rodiča, ktorému nebude maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, na pravidelné informovanie sa o maloletom dieťati. Rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, môže sa práva na pravidelné informovanie sa o maloletom dieťati domáhať na súde.
Podobným princípom sa v podstate riadi aj dovolenka v rámci Slovenska.
Ak to zhrnieme, dovolenku plánujte tak, aby sa neprekrývala s časom, kedy má s dieťaťom právo byť druhý rodič. Ak to nie je možné, požiadajte ho o súhlas (ideálne písomný a podpísaný týmto rodičom). Absolútne minimum je však aspoň súhlas vo forme emailu.
Môžete napr. navrhnúť aj nejaké náhradné termíny na styk s dieťaťom, aby druhý rodič nebol o tento čas ukrátený. Ak čas dovolenky nezasahuje do práva druhého rodiča na styk s dieťaťom, aspoň emailom, informujte druhého rodiča o tom, že idete na dovolenku, do akej krajiny, prípadne mesta a na ako dlho. Nikdy neviete, čo sa môže na dovolenke stať.
Pred cestou do zahraničia si overte, aké podmienky na cestovanie s dieťaťom má daná krajina. Niektoré krajiny totiž súhlas vyžadujú.
Ak by rodič tieto pravidlá porušil, “poškodený” rodič má právo sa domáhať výkonu súdneho rozhodnutia vo veci maloletého podľa § 370 a nasl. Civilného mimosporového poriadku (za predpokladu, že styk je určený súdnym rozhodnutím).
Avšak nakoľko v praxi toto konanie tiež trvá istý čas, len ťažko si možno predstaviť, že by konanie prebehlo a ukončilo sa dokým, by sa rodič s dieťaťom vrátil z dovolenky. Tu je nutné poukázať na istú nedokonalosť aktuálnej právnej úpravy.
Záverom je tak možné dodať, že obaja rodičia by mali brať do úvahy najlepší záujem svojho dieťaťa a podľa toho sa rozhodovať a konať. Dovolenku dieťaťa v zahraničí je možné podľa môjho názoru v zásade hodnotiť pozitívne a v prospech dieťaťa (pokiaľ nejde napr. o ohrozenie jeho zdravia, alebo úmyselné porušovanie práv druhého rodiča). Nie každé dieťa má to šťastie ísť na dovolenku napr. k moru…